BERENIKA

Človek stretne svojho psieho priateľa rôznym spôsobom. Niekedy si cieľavedome vyberie, počká si niekoľko mesiacov alebo aj nejaký ten rôčik na šteniatko, niekedy mu pes príde do cesty z vôle osudu sám a niekedy si psa vyberie iný člen rodiny a človek sa rozhodne tento výber z rôznych racionálnych dôvodov akceptovať.

                  Aj ďalší priebeh spolužitia človeka so psom býva rôzny – niekedy ťažký a niekedy plný pozitívnych emócií. Taký je aj príbeh pána fenky Bereniky, pri ktorom čitateľa zaplavujú striedajúce sa pocity pobavenia a dojatia. Pri tomto príbehu sa mi opakovane natíska otázka – akí boli naši predchodcovia vo WELSH CORGI CLUBE SLOVAKIA? Zažili všetci so svojím psom toľko pozitívnych emócií ako tento pán? Vedeli si vážiť ľudí, ktorí im k ich psiemu priateľovi otvorili cestu?  Vieme dnes my, ako to bolo v klube pred nami?

                   Zvykli sme si na technológie, pretože nám otvárajú cestu k poznatkom. Niekedy však aj v starých papieroch leží klenot, ktorý má silu intenzívne zavibrovať v duši milovníka psov. Preto sa chcem s Vami podeliť o článok Berenika, Beruška  založený medzi dokladmi tvoriacimi evidenciu nášho klubu a poďakovať jeho autorovi, že si našiel čas napísať ho pre nás.  Dlhoroční členovia klubu možno poznali Bereniku a poznajú článok aj jeho autora. Bola by však škoda nedopriať príležitosť prečítať si tento milý príbeh aj novším členom klubu.

                                           BERENIKA, BERUŠKA

                 Úvodom tejto spomienky na psa, ktorý sa rodí možno raz za dvadsať rokov, bola snaha pozdvihnúť úroveň chovu Welsh corgi na Slovensku.

                 Na začiatku bola, samozrejme, MVDr. Kováčová. Nebyť jej entuziazmu a obetavosti, nebola by Berenika ani iné corgi a určite nie ani Welsh corgi klub Slovakia. Keď si spomeniem, koľko kilometrov precestovala vlakmi a autobusmi za zväčša sťažených podmienok, koľko energie vydala na písanie, pri telefonovaní, presviedčaní o výhodnosti toho ktorého krytia. Čas strávený touto činnosťou sa ani nedá spočítať.

                  ... a z toho jej nesmierneho úsilia jedného dňa do našej rodiny a života vstúpila jej výsosť Berenika z Pembroku.

                   Osobnosť od útleho veku. Nesmierna oddanosť členom svorky – rodiny. Ako rástla fyzicky, tak rástla aj duševne. V krátkom čase si zjednala rešpekt napríklad u mnohých detí, ktoré si ju chceli osvojiť ako hračku. Neublížila im, stačilo krátke „naježenie“ fúzov a mala pokoj.

                  Keď dospela, tento rešpekt si zjednala aj u všetkých psov z našej ulice. Nezáležalo, či to bol trpasličí pinč alebo rotwailer, stačilo jej len zavrčať a všetci ju obchádzali oblúkom. Jej obľúbeným a strategicky významným miestom bol pelech pod stolom v kuchyni. Tam s neutíchajúcim apetítom konzumovala všetko, čo tam náhodou spadlo. Šupky zo zemiakov, uhoriek, mrkvy, kalerábu. Samozrejme nepohrdla ani cestovinami, pečivom, chlebom a pravdaže ani odrezkami z mäsa. Z pod stola mala prehľad, kto k nám prichádza a kto odchádza. Niekedy som mal dojem, že nás nielen sledovala, ale aj počúvala. Uvediem príklad – poobede som navrhol manželke, že by sme sa mohli ísť pozrieť do prírody. Keď sme prišli k vchodovým dverám, Beruška tam už čakala zbalená.

                  Susedov malý syn robil často Beruške cez plot zle. Keď sa stretli vonku na chodníku, nechala ho prejsť, potom sa otočila a prednými labkami ho zhodila na zem a odišla.

                  Naša dcéra Katarína nám doniesla korytnačky. Vybudoval som im na záhradke jazierko. Často z neho unikli, vtedy sme zavolali Berušku a tá obe korytnačky v hustých kríkoch rýchlo našla. Keď však zistila, že z toho nemá žiadny profit (zabudli sme jej dať odmenu), jednoducho korytnačky akože hľadala a nenašla.

                  Keď sme začali chodiť na výstavy, Beruška zbierala jedno ocenenie za druhým. V triedach mladých sme prišli, uvideli a zvíťazili. Naše sebavedomie rástlo tak, ako rástla nechuť Berušky k výstavám. Keď sme postúpili do triedy dospelých, tam to už bolo o niečom inom. Zrazu sme zistili, že nemusíme byť len prví alebo druhí, ale aj štvrtí alebo šiesti. Často sme chodili z výstav smutní. Berenike to bolo jedno, stále sa rada vracala na svoje obľúbené miesto pod stolom a boli jej fuk všetky CAC-y a CACIB-y. Miesto pokála a stužky dala radšej prednosť niečomu dobrému pod zub!

                  Raz na dovolenke v Liptovskom Jáne ma napadlo, keď som pozoroval stádo pasúcich sa kráv, že by som mal otestovať jej gény pastierskeho psa. Keďže som nikde nevidel pastiera, predral som sa vysokou trávou s Beruškou k stádu a začal som ju hecovať. Beruška začala štekať zmeneným vysokým štekotom, priskakovala ku kravám, štípala ich do kolien a vzápätí uskakovala a to stále dookola. Stádo začalo byť nepokojné, kravy skláňali hlavy, fučali, začali mučať a po desiatich minútach sa prestali pásť a so zdvihnutými chvostami toto päťdesiatkusové stádo prebehlo hlavnou ulicou plnou turistov na druhú stranu obce až zastalo pred kravínom. Takticky som sa vzdialil do chaty a spravil som dobre. O chvíľu sa zjavil šťavnato nadávajúci pastier, ktorý doteraz nepochopil, čo vyplašilo jeho stádo kráv k tak bleskovému úprku!

                  Opäť sa však vraciam k výstavám. Pripravovali sme sa na Svetovú výstavu psov v Brne. Poctivo sme trénovali a zhadzovali prebytočné tuky...

                  Dlho očakávaný deň nastal. Ja nervózny, Beruška znechutená, vchádzame do haly 2. V kruhu je nás 19. Je tam teplo a dusno. My beháme, stojíme, beháme. Dáni, Rakúšania, Poliaci, Slováci, Česi. Dánska výprava rozložená pri kruhu sa napájala rumom a chladenou kolou. My v kruhu sa potíme a naši šampióni vyplazujú jazyky. Zostávame v kruhu dvaja, rozhodca váha, napätie rastie. Potom ukáže na Dána, dánska rumová výprava jasá. Druhí na svete. Všetci sme nadšení, tešíme sa samozrejme až na Berušku. Tá zaliezla znechutene do kúta, z ktorého jej trčal len biely zadok. Už sa určite teší na svoj pelech pod stolom... Sláva - poľná tráva ...

               Beruška sa stala naj... a zasa tu bola MVDr. Kováčová s jej neutíchajúcou energiou a zápalom. Našla Beruške v susednom Rakúsku frajera a už začal kolotoč. Telefonáty, cesty, čakanie a na konci krásnych osem šteniatok. Ich mama sa o ne obetavo starala, čistila ich, kŕmila a zjednávala si rešpekt. Bol to po rokoch úspešný vrh s tradičnou smolou – nebol o ne záujem !

               Svorka ôsmich šteniat zmenila našu okrasnú záhradku behom niekoľkých týždňov na mesačnú krajinu. Štence boli pri jej devastácii tak dôkladné, že vykusovali aj korienky trávy. Nakoniec zostala len holá zem.

                Mamka Berenika sa na to plienenie prizerala ležmo na schodoch so stoickým pokojom. Keď som si k nej prisadol s pohárom piva a prizeral sa na to ródeo, ľahko sa ma dotkla teplým ňufákom a ja som vedel, čo to znamená. Odlial som jej trochu z piva do misky a tak sme spolu sedeli, popíjali a pozorovali jej hravý drobizg.

                                                                      rodina Hamzová